I. Základy tejto sviatosti
v ekonómii spásy
Choroba v ľudskom
živote
1500 Choroba a utrpenie vždy
patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške.
V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju
konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.
1501 Choroba môže viesť k úzkosti,
k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure
proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo
v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné.
Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.
Chorý pred Bohom
1502 Človek Starého zákona prežíva
chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou[2]
a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie.[3]
Choroba sa stáva cestou k obráteniu[4]
a Božím odpustením sa začína uzdravenie.[5]
Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená
s hriechom a zlom376 a že vernosť Bohu podľa jeho
Zákona navracia život: „... lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex
15, 26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj
vykupiteľský význam za hriechy iných.[6]
Napokon Izaiáš zvestuje, že Boh spôsobí, že pre Sion nadíde čas, keď odpustí
každú vinu a uzdraví každú chorobu.[7]
Kristus – lekár
1503 Kristov súcit s chorými
a jeho mnohé uzdravenia chorých každého druhu[8]
sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk
7, 16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má
moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy;[9]
prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého
potrebujú chorí.[10] Jeho súcit
so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som
chorý a navštívili ste ma“ (Mt
25, 36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým
v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú
pozornosť voči všetkým, čo trpia na tele alebo na duši. Z nej pochádzajú
neúnavné úsilia uľaviť im.
1504 Ježiš často žiada od chorých, aby
verili.[11]
Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk,[12]
blato a umytie.[13]
Chorí sa ho snažia dotknúť,[14]
„lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk
6, 19). Tak sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“,
aby nás uzdravoval.
1505Kristus dojatý toľkými utrpeniami
nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal
na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt
8, 17).[15]
Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho
kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad
smrťou440 prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na
kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla[16] a sňal „hriech sveta“ (Jn
1, 29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením
a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel: utrpenie nás už môže
urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.
„Chorých
uzdravujte...“
1506 Kristus vyzýva svojich učeníkov,
aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž.[17]
Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých. Ježiš ich
pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej
službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť
pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých
a uzdravovali“ (Mk
6, 12-13).
1507 Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto
poslanie (“V mojom mene... na chorých budú vkladať ruky a tí
ozdravejú“: Mk 16, 17-18)
a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno.[18]
Tieto znamenia ukazujú osobitným spôsobom, že Ježiš je skutočne „Boh, ktorý
spasí“.[19]
1508 Duch Svätý dáva niektorým ľuďom
mimoriadnu charizmu uzdravovania,[20]
aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby
nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak sa aj svätý Pavol musí od Pána
naučiť: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“
(2 Kor
12, 9) a že utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento
zmysel: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu618 pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol
1, 24).
1509 „Chorých uzdravujte“ (Mt
10, 8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť
jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich
sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela.
Táto prítomnosť osobitne pôsobí prostredníctvom sviatostí a celkom
osobitným spôsobom skrze Eucharistiu, chlieb, ktorý dáva večný život[21]
a ktorého spätosť s telesným zdravím naznačuje svätý Pavol.[22]
1510 Apoštolská Cirkev pozná však aj
osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto
z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia
a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví
chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak
5, 14-15). Tradícia spoznala v tomto obrade jednu zo
siedmich sviatostí Cirkvi.[23]
Sviatosť chorých
1511Cirkev verí a vyznáva, že
medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby
posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých:
“Toto
sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú
a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil,[24]
ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil
známou.“[25]
1512 V liturgickej tradícii na Východe,
ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní
chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí
sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných
chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju
liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by
to osožilo jeho spáse.[26]
1513 Apoštolská konštitúcia „Sacram
unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa
Druhého vatikánskeho koncilu,[27]
stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo toto:
“Sviatosť
pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele
a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne
posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ‚Týmto svätým pomazaním
a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha
Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo
posilní.“[28]
II. Kto prijíma a kto vysluhuje túto
sviatosť?
V prípade ťažkej
choroby...
1514 Pomazanie chorých „nie je sviatosťou
iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na
jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu
v nebezpečenstve smrti.“[29]
1515 Ak chorý, ktorý prijal pomazanie,
opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať
túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa
choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To
isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.
„...nech si zavolá
starších Cirkvi“
1516Vysluhovateľmi pomazania chorých
sú iba biskupi a kňazi. 125Porov. Tridentský
koncil‚
14. zasad., Doctrina de sacramento extremae Unctionis‚ kap. 3: DS 1697; tenže‚ 14. zasad., Canones de extrema Unctione‚ kán. 4: DS 1719; KKP,
kán. 1003; CCEO, kán. 739, § 1. Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich
o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých,
aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť. Chorí nech sa pripravia,
aby ju prijali s dobrými dispozíciami za pomoci svojho duchovného pastiera
a celého cirkevného spoločenstva, ktoré je pozvané zahrnúť celkom
osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojou bratskou
pozornosťou.
III. Ako sa slávi táto sviatosť?
1517 Ako všetky sviatosti, aj pomazanie
chorých je liturgickým a spoločným slávením,[30]
či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre
jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo
v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti
vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po
ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie. Keďže Eucharistia je sviatosťou
Kristovej Veľkej noci, mala by byť vždy poslednou sviatosťou pozemského
putovania, „viatikom“ (“pokrmom na cestu“) na „prechod“ do večného života.
1518Slovo a sviatosť tvoria
nedeliteľný celok. Slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon
pokánia. Kristove slová a svedectvo apoštolov podnecujú vieru chorého
a spoločenstva, aby vyprosovali od Pána silu jeho Ducha.
1519Slávenie tejto sviatosti obsahuje
najmä tieto prvky: „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak
5, 14) mlčky vkladajú ruky na chorých; vo viere Cirkvi sa
modlia nad chorými;[31]
je to epikléza vlastná tejto sviatosti; potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý
posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.
Uvedené
liturgické úkony naznačujú, akú milosť udeľuje táto sviatosť chorým.
IV. Účinky slávenia tejto sviatosti
1520 Osobitný dar Ducha Svätého.733 Prvou milosťou tejto sviatosti je
milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú
charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto
milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha
a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu
malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou.[32]
Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého
k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa.[33]
Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak
5, 15).[34]
1521Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti
chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením.1535 Je istým spôsobom posvätený, aby
prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu.
Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na
Ježišovom spasiteľnom diele.1499
1522Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto
sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho
smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. 131Druhý vatikánsky koncil‚ dogm. konšt. Lumen
Gentium‚ 11: AAS
57 (1965) 15. 953 Keď Cirkev slávi túto sviatosť
v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. A chorý zasa
milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých
ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.
1523 Príprava na posledný prechod. Ak sa sviatosť pomazania chorých
vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým
skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života.[35]
Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ (“sviatosť
odchádzajúcich“).[36]
Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti
a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom. Dovršuje sväté pomazania,
ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás
spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.
Toto posledné pomazanie opevňuje akoby silnou hradbou koniec nášho pozemského
života na posledné boje pred vstupom do Otcovho domu.[37]
V. Viatikum, posledná sviatosť kresťana
1524 Tým, čo opúšťajú tento život,
Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum (“pokrm na
cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu
k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života
a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije
moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn
6, 54). Eucharistia, sviatosť zosnulého a vzkrieseného
Krista, je v tomto prípade sviatosťou prechodu zo smrti do života,
z tohto sveta k Otcovi.[38]
1525 Možno povedať, že podobne ako
sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie tvoria jeden celok, ktorý sa
volá „sviatosti uvádzania do kresťanského života“, tak sviatosti pokánia,
pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského
života „sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť“ alebo sviatosťami,
ktorými sa končí pozemské putovanie.
Zhrnutie
1526„Je niekto z vás chorý? Nech
si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom
v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu
uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak
5, 14-15).
1527Sviatosť pomazania chorých má za
cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so
stavom ťažkej choroby alebo staroby.
1528Vhodný čas na prijatie svätého
pomazania isto nastáva vtedy, keď sa veriaci začína ocitať
v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu.
1529Kresťan môže prijať sväté
pomazanie zakaždým, keď upadne do ťažkej choroby, a takisto aj vtedy, keď
ho už prijal, ale choroba sa mu zhorší.
1530Sviatosť pomazania chorých môžu
vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený
biskupom alebo, v prípade potreby, kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje.
1531Slávenie tejto sviatosti
v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách
(v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch).
Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou
vyprosuje osobitnú milosť tejto sviatosti.
1532Osobitná milosť sviatosti
pomazania chorých má tieto účinky.
- spojenie chorého s Kristovým utrpením pre
jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
- posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať
utrpenia choroby alebo staroby;
- odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol
prijať vo sviatosti pokánia;
- navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej
spáse;
- prípravu na prechod do večného života.